štvrtok 7. januára 2016

Moja čas života menom "pro-ana"

Vítam vás na mojom blogu o mojej ceste.
Nie som pyšná na to o čom tento blog je a bude, ale rozhodla som sa preto. Alebo skôr... moja hlava sa preto rozhodla.
Čo vám napíšem vám možno nebude dávať zmysel. Ale je to tak a buď to budete akceptovať alebo odíďte.

Mám skoro 21 rokov a od malička som bola bacuľatejšia. Nenapíšem tučná lebo tučná som nebola. Tučnou som začala byť až okolo ôsmich rokoch a stále sa to len zhoršovalo. Pamätám si, že som mala 12 rokov a vážila som 80kg. Nechutné. A objavila pro-ana blogy. Boli pre mňa inšpiráciou, ale jedlo som milovala, hlavne to nezdravé, zajedala som s tým svoju depresiu. V 15-tich, keď som stále vážila rovnako som si založila prvý pro-ana blog. Ale samozrejme, že mi to nešlo. Skončila som hneď jak som začala. Nenávidela som svoje telo. Rezala som sa lebo som sa neznášala, neznášala som všetko, čo sa dialo. A bolesť bola moje jediné východisko. Vtedy som sa stala pokojnejšou.

V 17-tich, počas leta 20114, som sa nasrala a schudla asi 10 kíl počas mesiaca. Bolo jedno koľko som toho zjedla, musela som sa dostať na nulu. Musela som to všetko vycvičiť. A bolo jedno, že som zjedla 500kcal a moje telo spálilo pritom 2000kcal. Ja som musela vycvičiť všetko, čo som zjedla. Bolo leto a bolo mi to jedno, trápila som sa hladom? No a? Nič nemusím, nie som v škole, bola som doma. A samozrejme, že som všetko potom pribrala naspäť lebo začala škola a ja som sa zase utápala v depresii.

Na jednu stranu sa obdivujem, že som sa tak držala. Nikdy sa mi to už nepodarilo. Ale na druhú stranu vidím, aké to malo následky. Naozaj som si zničila telo. Nejedla som dobre. Aj to málo, čo som zjedla, boli sračky. Nemala som menštruáciu, vlasy mi padali. Aj cez to, že som vážila stále okolo 68kg. Nemusíte mať podváhu aby sa vám začalo rozpadávať telo.

A stále od tej doby mám svoje obdobia kedy jem a nejem. Keď som odišla na Vysokú školu, bola to tak obrovská sloboda. Jasné, že som skoro nejedla. Schudla som na 62kg. A bolo to krásne. A potom som prešla na vegánstvo a nabrala 67kg. A teraz cez Vianoce som pribrala ďalšie 2kg.
Ale naučila som sa mať viac-menej rada. Stále mám dni kedy sa neznášam, neznášam svoje špeky. Neznášam pohľad do zrkadla. Ale mám sa trošku radšej. Ale chcem aj tak schudnúť. Lebo tie špeky neznášam. Ale seba mám rada. Dáva to zmysel?

Viem, čo zo sebou prináša nejedenie. Prešla som si tým. A sama neviem, čo budem robiť. Ako to pôjde. Chcem mať zase tú kontrolu nad svojím telom. A hlavne, nie len sebe chcem dokázať, že som dostatočne silná na to sa ovládať, ale chcem ukázať aj tým, čo ma odkopli, že aha, ja som to zvládla.

Nemyslím si, že dokážem jesť 500kcal denne a pritom to všetko vycvičiť a ešte sa aj pripravovať na skúšky. Sama nemám plán. A nechcem, od nikoho, aby nejedol, aby sa vyhladoval. Sama to nechcem, aj keď hlas v hlave mi hovorí, nech nejem, nech hladujem. Nech sa týram. Že budem krajšia. Nie. To neprajem nikomu. Zažívať ten hlad, tú bolesť a plakať nad tým, že si dáš 3 piškóty. Ľudia, pre mňa niekedy boli 3 piškóty so šunkou jedlo bohov. A k tomu tvaroh? Mňam. Chcela by som zase zažiť tie chute, ktoré mi zakrpateli všetkým tým nezdravým jedlom, ale nie hladovaním...
nehovorím, že občasná hladovka je zlá. To nie. Sama by som chcela raz týždenne si dať hladovku lebo to vie očistiť telo. Ale ja už nevládzem žiť s tým pocitom hladu. Lebo po hlade prídu chute a prejedenie. A zvracanie.