pondelok 17. októbra 2016

Zviera


Hľadím do tých lesknúcich očí,
hľadám v nich podstatu.
Hľadám v nich odpoveď,
hľadám v nich cestu.
Neplač dievča, neplač,
inak ti dám dôvod,
počujem hlas, tichý a chladivý.
Zhrbí sa, ako mačka, ktorá
chce bojovať.
Ako zviera, ktoré chce ujsť.
Pudy sa ozvú, chĺpky sa postavia.
Zatne nechty, v tvári je divá.
Ticho.

Narovnáva sa, stále je ostražitá.
Hľadím do tých lesknúcich očí.
Neplač dievča, neplač,
chceš dôvod?
Počujem hlas, trasľavý a zlomený.
Nie.
Počujem hlas, neznámy.
Neplač dievča.
Neplačem.
Tvoje oči hovoria niečo iné.
Nerozumieš.

Natiahne ruku, natiahnem ruku.
Nechty má zlomené, nechty mám zlomené.
Dotkneme sa. Dotyk je chladný.
Pozeráme na seba.
Hľadím do tých smutných očí.
Ruku odtiahneme.
Ostáva len otlačok.


piatok 14. októbra 2016

Neživot

Viete, že by ste niečo mali robiť.
So sebou, s vlastným životom,
s okolím, kde ste. Sedíte
a pozeráte sa okolo seba, viete to.
Ale neviete sa prinútiť konať.
Cítite sa ako keby z vás pomaly
vyprchával život. Čo je aj pravda.
Lebo on vyprcháva, rok čo rok
ste bližšie k smrti. Ale ak ste
šťastný a spokojný, tak si to
ani neuvedomujete. Zabávate sa,
robíte to, čo vás baví, napĺňate
svoj život niečim zmysluplným.
Ale vy teraz neviete svoj cieľ.
Čo chcete konať, akým
smerom chcete ísť. A tak len
sedíte a pozeráte. A čas plynie.
Preteká vám pomedzi prsty.
Chcete niečo robiť. Ale
neviete čo. Je to začarovaný
kruh. A najviac sa bojíte
toho momentu, kedy vás
život skončí a uvedomíte si,
že ste neurobili nič.
Že ste len presedeli.
Pozerali sa na ostatných
ako žijú, ako idú ďalej. 


štvrtok 24. marca 2016

Bezmocná || Báseň #2



Keď klesne Slnce za obzor,
všetci si musia dať pozor,
prichádza Černoboh noci,
ktorý má nás vo svojej moci.
Je to jeho jediný čas,
keď možno počuť jeho hlas.
Pohľadom všetko uspáva,
každí živí sa ho obáva.
Túto noc Mesiac v splne je,
čas stvorený pre lišaje.
V meste zvuky utíchajú,
steny duše ukrývajú,
ktoré strach v hĺbke majú,
svetlá sa už zhasínajú.
Polnoc už dávno odbila,
ona už whisky dopila.
Všetko padlo do ríše snov,
besy sa vybrali na lov,
svoju obeť si už našli,
v tichosti do domu vošli.

Ležala na posteli, spala,
cítila besy, vnímala.
Hneď všetko v izbe utíchlo,
bolo počuť len tiché: „Rýchlo“
hlasom opojným sťa droga,
zakázaným u Ekloga,
krásna diva predstúpila,
na sestry sa osopila
„Ona bude dnes len moja,“
ony sa hneď stiahli z boja.
„Ležíš predomnou zmorená,
no ja dnes budem Morena.“

Cítila pohľad na tvári,
myslela, že sa jej marí.
Nočné mory ju spútali,
vysoké stromy pútali.
Aj v spánku cítila bolesť,
nemohla tú ťarchu uniesť.
Kroky ju viedli do pasce,
vraj takto ju život tresce.

Bes sa napĺňa jej strachom,
izba sa naplní pachom,
ktorý páchne ako bezmoc,
žena sa strhne o pomoc.
Nie je možné sa zobudiť,
tie nočné besy odpudiť,
biele oko sa pozerá,
v tme vidno temné jazerá
v ktorých sú stratené duše,
okolo rastú moruše,
záchranu v diaľke nevidieť,
„Mala si moja malá bdieť,“
počuje ten hlas omamný,
prelud ten nádherný, klamný.

Ticho padne, pichá, reže,
do pamäte sa až vreže.
Cítila ten tlak na hrudi,
myšlienkami v lese blúdi,
hadie oko tam zazerá,
ktoré sa už preč uberá,
žene po čele pot steká,
tam sedí ona odveká...

Otvára oči, krik hľadá,
keď niečo na sebe zbadá,
hlásku jedinú nevydá,
diva sa často nevída,
či bes, démon, skôr nečistý duch,
do pľúc nemožno dostať vzduch.
Bes do jej duše nazerá,
nemôže nič, len pozerá.
Svaly tŕpnu, srdce bije,
kedy nakoniec dobije?
Ešte niekedy ožije?
Dusno v izbe čoraz hustne,
to jej krk stisne neľútostne,
bojuje, chce kričať, plakať,
nechce na svoju smrť čakať,
znamená to niečo iné?
Určite to je jediné...

Svetlo vstúpi dnu cez okná,
lúče odhaľujú vlákna,
ktoré pavúci naplietli,
vtáci vonku z hniezd vzlietli.
Ticho padá, všetko žije,
nikde už nevidieť zmije,
no noc nie je zabudnutá,
to jej tvár je vyblednutá,
bol to sen, či realita....

piatok 26. februára 2016

Básne #1

Slepota
Duní mi v hlave,
bolesť pulzuje.
Pohľad bolí, zvuk mučí,
pohladenie brní.
Svetlo je ostré,
hmla hustá,
nevnímam.
Nechcem vnímať.
Sklopené oči zaliate krvou či slzami.
Krutosť, ignorácia.
Jediná cesta?
Prešité ústa.
Tvár skrivená bolesťou. Ignorácia...ignorácia?
Bežné správanie.
Nie som iný...som bežný.
Ruky na ušiach.
Skrčený v kúte, maska zložená.
Nevnímam...nechcem vnímať.


Život
Plameň svieti v očiach všetkých,
nevinnosť sa v nich odráža.
Sny a ciele, po nich túžia,
Očakávajú, netušia.
v ich duši tvoria zátišia.
oheň ničí túžby.
Čas plynie, kráti sa.
Vosk kvapká,
Každá sekunda tvorí život,
Sny sa menia, ciele rúcajú,
každá minúta budúcnosť,
každá hodina je osudná.
Túžby trýznia.
Čas plynie, kráti sa...

Keď mučí
Štyri biele steny, či sivé,
zažltnuté, bezfarebné.
Rovnako ako zrak.
Okno dokorán, je v nich prievan,
nevidno v nich ani jediný sivý, nažltnutý, biely, bezfarebný mrak.
Miestnosť bez okien, je tam dusno,
pusto.
Samota objíma okolo ramien,
ale v oblokoch života vidno viacero bremien.
Biele, sivé, zažltnuté, bezfarebné,
tie emócie nepotrebné...




štvrtok 7. januára 2016

Kto som


Môj pseudonym je Audrey East, som 20 ročná študujúca dievčina.

Už deväť rokov sa prerušovane venujem písaniu. Niektoré z mojich blogov sú stále verejné a rada si ich čítam ako spomienku na to, čo bolo a aká som bola ja. Vždy bolo pre mňa písanie jednoduchšie, aj keď s pribúdajúcim vekom sa to stalo tlakom. Lebo vždy keď poviem, že píšem, chcú si to prečítať. Chcú to vidieť. Kedže som introvert je pre mňa ťažké znášať od mojich blízkych otázky ohľadom mojej tvorby a často aj zatajím, že píšem. Nehovorím ľuďom čo si myslím, radšej počúvam. A tak môj blog je moje osobné miesto, kde budem dávať tie myšlienky, ktoré nie som schopná niekomu povedať. 

Z článkov časom určite zistíte aká som. Budem rada ak aj ja zistím, akí ste vy. 

Audrey East.